Ruku na srdce, keby vám niekto v októbri 1989 povedal, že už o mesiac u nás skončí diktatúra, zanikne vláda jedenej strany, otvoria sa hranice na Západ, budeme môcť slobodne voliť či podnikať, uverili by ste mu? Asi ťažko však... A čo to, že už o pár rokov, budeme žiť v zjednotenej Európe cestovať bez výjazdných doložiek, ba čo viac, bez pasov. No v tom čase hotové sci-fi.
O takom čomsi si dovolil v čase socializmu snívať len málokto, veď po tzv. Víťaznom februári 1948 to bolo viac-menej zbytočné. Driemalo to asi iba v hlavách tých, ktorí nakoniec vzali svoj osud a život do vlastných rúk a ilegálne emigrovali za železnú oponu.
Čokoľvek, len nie totalitu
Mám ale ďalšiu otázku. Myslíte, že by ste boli v tom čase ochotní akceptovať pravidlá eurozóny, ochranu našej bezpečnosti zo strany NATO, solidaritu s utečencami? Myslím si... ale čo, som presvedčený, že na sklonku revolučného roku 1989 by ste súhlasili. Spomeňte si, ako veľmi sme sa už chceli zbaviť komunistickej totality. No tak či onak, slobodu sme nakoniec získali. Lenže s ňou prišla aj zodpovednosť. Tá, ktorá nás núti naučiť sa zvládať veľké výzvy európskej politiky, ale aj svetovej migrácie, a to pragmaticky, vecne a v prospech našich ľudí. Poviem vám, že podľa mňa cena slobody, zodpovednosti a zdravého rozumu nebola nikdy za posledných 26 rokov taká vysoká ako dnes.
Aj preto si asi 75 percent Slovákov myslí, že migrácia a migranti sú extrémnym ohrozením našich budúcich záujmov a možností. Ja osobne sa však neobávam utečencov, ale skôr neschopnosti európskych a domácich politikov pragmaticky a hlavne efektívne riešiť túto situáciu.
Vyhlasujem pátranie
Vyhlasujem preto pátranie po politikoch, ktorí budú chrániť naše záujmy, ale nie len tu na našom malom slovenskom pieskovisku. Vyhlasujem pátranie po politikovi typu Milana Rastislava Štefánika, ktorý vedel získať pre „československú“ vec v roku 1918 svetové mocnosti. Vyhlasujem pátranie po veľkých lídroch, ktorých by napriek malosti našej krajiny akceptovali lídri veľkých krajín.